Profilový obrázek

Oscar Cohle

Komentáře 16

Od nejnovějších
  1. Otevřená srdce
    Otevřená srdce (2002)
    7
    Otvorené srdcia sú netradične citlivým, hlbokým a autentickým zážitkom, ktorý výrazne umocňuje forma Dogma 95 manifestu (tú využil mimo iné aj Vinterberg v nemenej silnej Rodinnej oslave), čo mu výborne svedčí. Nie že by ten príbeh nemohol rovnako intenzívne fungovať v štandardnej forme, ale je to práve následkom kamery, že môžeme byť pripútaní k postavám a sledovať ich životy zblízka, akoby sme si tým všetkým s nimi. Môžu za to aj herci, ktorí svojím rolám dodali obrovské množstvo precíznosti a autenticity, a tým pádom som mal možnosť precítiť každú emóciu, výraz, pohyb či dotyk. Skvelo zahrané - a to nie len zo strany obľúbeného Madsa Mikkelsena, ktorý tu stvárňuje jeden zo svojich najlepších a najnáročnejších výkonov, ale taktiež aj Papriky Steen a Sonjy Richter, ktoré tu oba hrajú dve mimoriadne silné ženské postavy. Zvyšok zásluh náleží samotnému príbehu. Susanne Bier (režisérka, ktorá už raz natočila obdobne realistické zobrazenie života vo filme After the Wedding) cez neho odkrýva osudy štyroch ľudí, ktorých spojí (alebo rozdelí) jedna nešťastná náhoda. Každého z nich táto osudná udalosť zmení a každý si prejde nepredvídateľným psychologickým vývojom. Sú si navzájom odlišní a pristupujú k danej udalosti inak, čo pochopiteľne môže dôjsť k ďalším nešťastným udalostiam, útrapám a bolestiam. Každého z nich spája a ženie dopredu láska, no každý z nich však vie, že sa musí zachovať správne a postaviť sa životu priamo. A tak ich máte radi, súcitite s nimi a zdieľate si podobnú bolesť. Preto musím pochváliť ako veľmi prirodzene, autenticky a ľudsky pracuje Susanne s postavami (obzvlášť to je cítiť v dialógoch a záberoch, ktoré sa odohrajú potom, čo sa Mads poháda s dcérou). Evidentne sa vyzná v ľuďoch a emóciách, a preto som rád, že existuje takto ľudský režisér, ktorý ich dá pocítiť empatickému divákovi na filmovom plátne. Ale ako to bolo v prípade vyššie spomenutého After the Wedding, aj tu mi niečo chýbalo k úplnej spokojnosti. Neviem čo. Možno tomu chýba len čas. Možno len musím dozrieť. Neviem. Každopádne som rád za takéto filmy.
  2. Noční jízda
    Noční jízda (2013)
    5
    Mám rád minimalistické filmy, v ktorých sledujete jednu postavu vysporiadať sa s problémami a ako tak postupuje dej, stále sa o ňom dozvedáte nové a nové tajomstvá, naviac keď sa to odohráva zväčša len na jednom mieste - či už v telefónnej búdke, v aute alebo pod zemou. Preto som si pochopiteľne nočnú jazdu pána Hardyho užil a ani na chvíľu sa nenudil. Aj keď nudiť sa ono vlastne ani nejde - film trvá len niečo cez 80 minút a stále sa v ňom niečo deje. No bohužiaľ sa neudeje nič, čo by diváka zosadilo zo stoličky, a ani to bohvieako neudrží v napätí. Nanešťastie proste len sledujeme človeka, ktorý spravil jednu životnú chybu a jeho neodbytnú snahu to napraviť, ostať dobrým človekom a nestratiť svedomie. Čo nie je ako koncept zlé, no scenár bohužiaľ nepríde s ničím úderným a v konečnom dôsledku aj trochu sklame, pretože od takéhoto typu filmov čakáte predsa len viac zvratov, teroru, tajomstiev a napätia. Čo je tak trochu škoda. Neurážlivý priemer.
  3. Dějiny násilí
    Dějiny násilí (2005)
    8
    Nie tak skvelé ako Cronenbergove neskoršie Východné prísľuby, v konečnom dôsledku Dejiny násilia rozprávajú predsa len trošku komornejší príbeh, stále však znamenite a bravúrne napísaný film, ktorý na vás vytiahne hneď niekoľko silných momentov, ktoré vám vyrazia dych. Film však nevyniká len vo svojich najsilnejších scénach, ale jeho sila spočíva práve medzi nimi. Kamera sníma (mimochodom vskutku excelentného) Vigga Mortensena a jeho rodinu, pričom každý ich pohľad, každý pohyb a každé nadýchnutie dodáva na neistote, strachu, nedôvere, beznádeji a vy tak nejak viete, že to nedopadne dobre. Samozrejme, nefunguje tu všetko dokonalo, isto sa dalo na niektorých dialógoch a vývoji deja ešte niečo doladiť, avšak mne to neprekáža, nakoľko zbožňujem takéto filmy - filmy, kde vám stačí vidieť jeden pohľad, ktorý cítite. Ktorý do vás prenikne a nepustí ani ešte chvíľu po zhliadnutí celého filmu. A keď niečo také pri filme zažijem, považujem ho za špeciálny.
  4. Nahý
    Nahý (1993)
    5
    David Thewlis v tomto náročnom a zdrvujúcom filme stelesňuje kompletne porúchaného človeka, ktorý sa potuluje špinavým Londýnom, filozofuje nad životom a ne-životom, stráca sa vo svojej komplikovanosti a aby unikol zo svojej hlavy, tu a tam niekoho pouráža alebo znásilní. Nedôjde k žiadnemu vykúpeniu, ani ho nebude zžierať svedomie, len vás nechá sledovať jeho potulky životom, ktoré vedú odnikiaľ nikam. Bude vás odpudzovať, budete mať chuť ho zbiť, ale zároveň vás bude svojimi inteligentnými monológmi tak fascinovať, že možno by ste ho predsa len radi stretli a podebatovali s ním o Bohu, o čase, o živote, o Nostradamovi, o konci sveta, o knihách, o psoch, o rozvážaní pizzy alebo o ničom. David Thewlis tu excelentne stelesnil jednu z najzaujímavejších fiktívnych postáv, ktoré možno vidieť na filmovom plátne, a predsa je to ťažko stráviteľný film, ktorý neviete či budete mať radi alebo nie.
  5. Aftersun
    Aftersun (2022)
    6
    Vcelku intenzívny zážitok. Veľmi intenzívne pocity sa filmu podarilo vyvolať najmä pár chvíľ pred koncom, konkrétne v často spomínanej "Under Pressure" scéne, ktorá je zároveň jednou z tých najpôsobivejších, aké som mohol na poli artového filmu minimálne za posledných niekoľko mesiacov vidieť. To, čo tomu predchádzalo (a nasledovalo) na mňa však pôsobilo skôr neutrálnym dojmom - celé to bolo natočené jemne, citlivo a pomalým tempom, pričom nás naprieč celým filmom sprevádzajú hlboké umelecké zábery a stále prítomný tiesnivý pocit, že sa stane niečo zle, no v závere sa bohužiaľ nedostavila dostatočne silná katarzia (byť nejaké pocity sa to vyvolať podarilo a podarilo sa jej taktiež podnietiť diváka k premýšľaniu), ktorá by vo mne dokázala niečo zlomiť. Neznamená to, že je to zlé, len na mňa tentokrát Aftersun nezabral tak ako mohol a vo výsledku je pre mňa teda skôr (aj keď stále uspokojivým) "sklamaním", hoc prakticky ide o stále brilantne natočenú pocitovú drámu. Rewatch value je však veľmi silná a raz tomu možno dám aj vyšší rating.
  6. Fantastický pan Lišák
    Fantastický pan Lišák (2009)
    5
    Moje prvé stretnutie s tvorbou Wesa Andersona nedopadlo vôbec zle, hoc musím podotknúť, že moje očakávania boli predsa len niekde vyššie. Je fajn, že animácia je svojská a originálna - stále je na čo sa pozerať a definitívne vás udrží v zaujatí. Otázne už však je, či pôsobí pozitívne - a tu bohužiaľ musím povedať, že zas až tak nie. Podobne to je aj po stránke deja či vtipov - nájdu sa tu situácie, kedy sa bavím a kedy je to super a súčasne chvíle, kedy sa nudím. A teda bude pre mňa The Fantastic Mr. Fox skôr filmom, ktorý uznávam a za ktorého jedinečnosť som rád, než žeby som si ho vyložene užíval alebo ho mal v obľube.
  7. Krásné bytosti
    Krásné bytosti (2022)
    8
    Čakal som novú Skazenú mládež, no tá sa našťastie nekonala. Miesto toho som dostal citlivo vyrozprávaný príbeh o mladých kamarátoch, ktorí tak nejak... žijú. So všetkým, čo im život dal, ale taktiež o to snaží odobrať. Avšak chvalabohu to nie je len príbeh o bolesti a utrpení, ale taktiež aj o nádeji na lepší zajtrajšok, o chvíľkovom pocitu šťastia, o snahe uniknúť od boľavého života a odtrhnúť sa z okovov. Miestami to možno strácalo moju pozornosť, možno to strácalo na kráse a možno tam sú chvíle, kedy filmu dochádzal dych. Ale taktiež tam bola islandská príroda. Hudba. Mladosť. Citlivosť. Vtip. Moment. Láska. Priateľstvo. Priateľstvo, ktoré bolo silné a krásne. Rovnako ako citlivý a emocionálne inteligentný Addi. A vlastne aj tie ďalšie bytosti.
  8. Spider-Man: Napříč paralelními světy
    Spider-Man: Napříč paralelními světy (2023)
    8
    Nebolo to tak dávno, kedy prišiel do kín Spider-Man: Into the Spider-Verse a posunul animačné štandardy na úplne nový, nevídaný level. Tak prešlo 5 rokov a sme zase o level vyššie. Absolútne audiovizuálne porno, ktoré nezráža dolu ani príbeh, ktorý zaujme ako mladších, tak aj starších divákov. Bavil som sa a užíval si to, avšak nie po celý čas a nie pri každom vtipe - animáku by predsa len viac svedčila dĺžka prvého filmu a pri tých 20 minútach naviac som si nie vždy držal pozornosť a záujem. Stále to je však veľmi originálny film, ktorý znovu pripravil pôdu pre budúci vývoj animácie a asi len ťažko mu nájsť konkurenta.
  9. Vrah z instagramu
    Vrah z instagramu (2018)
    1
    Instakiller je ako stvorený pre dni, keď ste už unavení zo všetkých veľkofilmov a chcete sa len pohodlne usadiť a smiať sa na vtipných hereckých výkonoch, random dialógoch, nevypočítateľných zvratoch a debilnom správaní postáv. Ideálne nie o samote.
  10. Skrytá čísla
    Skrytá čísla (2016)
    6
    Skryté čísla sú film, ktorý je natočený dostatočne dobre a pútavo na to, aby nenudil. Dej je naviac vcelku zaujímavý, plynie rýchlo a aj vďaka sympatickému hereckému obsadeniu neurazí a nikdy sa neskloní k prehnanému sentimentu, byť istý gýč tam je a nie je ho málo. V dramatickejších momentoch to funguje dobre, poteší aj odľahčená atmosféra, vďaka ktorej film ubehne pomerne rýchlo a pokiaľ vás zaujíma dobývanie vesmíru, dobre pre vás, hoc inak tu asi žiadnu prelomovú vec ani myšlienku, ktorá by stala za zmienku nenájdete. V podstate tak ide o film, ktorý si pri sledovaní pravdepodobne užijete, ale po zhliadnutí si na sebe nevšimnete, že by ste boli o niečo lepší či bohatší a možno na neho za pár hodín aj zabudnete.
  11. Prci, prci, prcičky 2
    Prci, prci, prcičky 2 (2001)
    6
    Od prvých prcičiek sa toho kvalitatívne veľa nezmenilo - teda ak upustíme od faktu, že dejová zápletka sa dostala do úzadia (prvý film sa mi páčil napríklad aj kvôli Ozimu, ktorý do neho dostal aj trochu pokojnejšiu a triezvejšiu atmosféru oproti situáciám, do ktorých nás dostávali ostatní hrdinovia) a do popredia sa tentokrát dostal humor, ktorý je ešte strelenejší než naposledy, a tým pádom tu je pochopiteľne aj viac skvelých momentov. Taktiež ale ešte viac takých, ktoré ma iritovali - obzvlášť som mal problém dostať sa cez prvých 20 minút. Teda ťažko povedať, ktorý diel mám radšej - tu mám síce viac obľúbených scén, ale tamten na mňa zas ako celok predsa len vplýva trošku lepšie.
  12. Prci, prci, prcičky
    Prci, prci, prcičky (1999)
    6
    Prcičky, kult medzi teenagermi a súčasne film, ktorý ukázal akým smerom sa budú americké teen komédie začiatkom 21. storočia uberať. Množstvo vtipných gagov, ktoré skvelo zostarli, nezabudnuteľné scény a postavy, ktoré vám (možno) prirastú k srdcu a v neposlednej rade humor, ktorý vo vás zanechá silný smiech a za ktorý sa zároveň budete hanbiť, aká debilná trápnosť to je. A predsa to je film, ktorý sa mi darilo až doteraz celý život ignorovať a aj po jeho zhliadnutí budú stále dôvody, prečo ho nenávidieť, rovnako ako aj milovať.
  13. Blue Valentine
    Blue Valentine (2010)
    6
    Rozporuplný film, z ktorého si odnesiete len ťažko opísateľné emócie. A predsa zaujímavý a intenzívny zážitok, kedy sledujete štúdiu dlhodobého vzťahu Ryana Goslinga a Michelle Williams poskladanú z tých najviac zlomových škriepok ich života. Silných aj slabých, takých, ktoré vo vás vyvolajú hnev a zmätenie, ale zároveň aj takých, čo vás pohltia svojim intenzívnym smútkom a empatiou k obom postavám, ktorí sú konieckoncov ľudia, čo sa milujú a teda im cez všetky tie prekážky držíte palce. A kto vie, možno vo vás film zanechá aj radosť - aj keď tá sa tu hľadá ťažko.
  14. Deník Bridget Jonesové
    Deník Bridget Jonesové (2001)
    6
    Denník Bridget Jonesovej som nikdy v minulosti nevidel a teda k nemu nemám taký nostalgický vzťah tak ako iní užívatelia alebo ľudia, ktorých poznám. Za to si však k nemu v budúcnosti nejaké väzby veľmi rád vytvorím, pretože aj keď ma síce film nezaujal ani nevyvolal až také emócie, že by sa pre mňa mal stať obľúbeným filmom, nemôžem mu uprieť istú roztomilosť, vtipnosť a kúzelnú atmosféru, ktorá v človeku zanechá istý komfort. Predstaviteľka hlavnej postavy Renée Zellweger je naviac super a rovnako to platí aj pre zvyšný herecký ansámbl - obzvlášť vtipná bola bitka medzi Firthom a Grantom. Prosto fajnový film, ktorý mi v rámci možností výborne sadol, ale ešte budem potrebovať nejaký čas na to s ním vyrásť, aby sa stal mojím comfort movie.
  15. Barbie
    Barbie (2023)
    7
    Barbenheimer fenomén bol súčasťou môjho života už odkedy bol oznámený dátum premiéry oboch filmov, a tak dá rozum, že sme sa na ten deň s mojou drahou polovičkou takto oduševnene pripravovali. Avšak aj keď som sa na oba filmy tešil, v prípade Barbie to bolo skôr z dôvodu vtipu než aby som na ňu išiel kvôli veľkým očakávaniam (ako to bolo v prípade fenomenálneho Oppenheimera). Avšak moje nízke očakávania boli hneď v prvej minúte prekonané a bavil som sa po celý čas filmu. Nie síce tak, ako plný sál, ktorý sa každú chvíľu smial a nahlas tlieskal, ale tak, že som mal úsmev na tvári a všadeprítomné nadšenie, že sa pozerám nielen na fajnový film, ale film, ktorý je skutočne dobrý a v mnohom originálny. Samozrejme tomu môžem vytknúť, že to je o pár minút dlhšie, než by bolo nutné a že to ku koncu skĺza k prílišnej predvídateľnosti, stereotypu a sentimentálnosti, ale inak to má väčšinu času neskutočnú silu, sviežosť, originalitu a náboj, ktorý inak mnohým komédiám chýba. Asi to nebude film, ktorý bude písať históriu (unless?) a tobôž to nie je žiadna filmová ani scenáristická revolúcia. Avšak vynikajúca satirická chuťovka s obrovským množstvom skvelých nápadov a prvotriednych muzikálnych či hereckých čísiel áno. Nepridávam sa k hlasitému potlesku, avšak so spokojným úsmevom musím poznamenať, že som videl skutočne dobrý film. Naviac po takom tiesnivom zážitku, ktorý nám predniesol Nolan, môže byť tento počin príjemným odpočinkom, ktorý znovu privedie k životu.
  16. Oppenheimer
    Oppenheimer (2023)
    10
    Prelomový filmový zážitok, svetohybný príbeh, epochálny masterpiece. Tvrdenie, že sa jedná o najlepší Nolanov film je zatiaľ ešte diskutabilné, no definitívne je to remeslo, ktoré ostane ešte minimálne na dobu neurčitú neprekonané. Dielo, ktoré vás zaklincuje do sedadla tak, že aj keď sa vám už chvíľu zdá, že si môžete konečne vydýchnuť, v blesku príde ďalšia scéna, ktorá vás znova chytí a nepustí. Ťažko povedať, čo bolo pre mňa najpôsobivejším elementom filmu, keďže všetko bolo neskutočne silné. Bola to prenikavá hudba? Excelentné herecké predstavenia všetkých zúčastnených? Precízne vykreslená morálna dilema hlavného "hrdinu"? A či filozofický presah filmu, ktorý nastolí hneď niekoľko dialógov a scén, ktoré vás prinútia hĺbavo premýšľať nielen počas tých najintenzívnejších momentoch (výkriky počas slávnostného prejavu, záverečná scéna), ale taktiež aj medzi nimi? Tak či onak, celé to stojí na jednej jedinej scéne - a to ticho pred výbuchom sa zaryje do ľudskej kože tak, že ešte 2 hodiny po filme mám z neho napnutý žalúdok. Bola to bomba, doslova a dopísmena.