Dôsledná exhumácia talianskeho oldschoolu, kde sa to s logikou a kvalitným herectvom príliš nepreháňa, ale zato sa kladie väčší dôraz na prostredie, kulisy, masky, gore, a patrične tradicionalistickú zápletku. Stúpenci hororovej moderny vyjdú naprázdno, zákazníci hororových antikvariátov a vyznávači šestákových okultných vied budú ukojení o čosi viac.
Sharknáda nastavili laťku debility tak vysoko, že skoro všetky béčka so žraločáckou tématikou popri nich pôsobia ako prísne racionálne, takmer až triviálne realistické námety z každodenného života ... a to platí aj u tohto béčka, kde žraloci hodujú na ľudských sardinkách v potopenom lietadle. Podrobnejší rozbor podobných diel má rovnaký význam, ako močenie do Tichého oceánu, a tak zostáva len dúfať, že onedlho pripláva aj žralokovka, kde budú vyhladovaní digitálni žraloci ohrozovať nešťastných pasažierov v potopenej, medzinárodnej vesmírnej stanici.
Ďalší zvrátený multimilionár, ktorý k dosiahnutiu ušľachtilých zámerov používa neetické pracovné metódy; hra na schovávačku v jeho multimilionárskom sídle; a párik mladých squatterov z cateringovej firmy, ktorý bol vybraný tak, aby spĺňal prísne štandardy dnešnej pozitívnej diskriminácie - čiže nič, čo by sa tu neobjavilo už aj predtým ... A keďže myslenie bolí, tak sa jednotlivé postavy chovajú tak, aby si nespôsobovali túto nepríjemnú bolesť ... Čo je svojím spôsobom pochopiteľné, ale pre diváka dosť bolestivé.
Každá rodina má svoje tajomstvá ... a obzvlášť taká, čo nepobrala mnoho sympatií. Mamina na strane synátora, ocino na strane dcérenky, a tak to medzi súrodencami zákonite škrípe ako v starých nenaolejovaných hodinách. A do toho predmestská ducharina z pohľadu ducha, a ešte k tomu nasnímaná prostredníctvom rybieho oka ... Napriek sľubným výhliadkam, tvorivý tandem Steven Soderbergh (réžia) a David Koepp (scenár) v konečnom súčte uspokojí viac strednoprúdových kritikov, než hororových fundamentalistov. Z môjho pohľadu nie príliš veľa, ale nie zas úplne málo, takže ľahká 6.