Recenze filmu Svatyně

Komentáře a recenze 2

martin-mickey-stusak

36 703 bodů •6. 1. 2018

6

Italské gotické hororové snímky osmdesátých let měly vždy něco do sebe svým vyzněním a atmosférou. Týká se to i tohoto snímku, který je taktéž vizuálně pozoruhodný a vcelku i slibný. Příběh začíná v době středověku pro vysvětlení dané situace a pak se děj přenese do současnosti, kde se začnou dít věci vskutku nevídané. Scénář je slabší co se týče vykreslení postav a místy snad i logiky, ale takový neduh má většina podobných snímků. Přesto příběh přináší roušku tajemství, gore, a zajímavý vývoj. Zub času se však na tom pořádně vyřádil, a tak na dnešní dobu, kdy je divák zmlsaný CGI, už bohužel vypadá hodně podivně. Fanouškové klasických italských hororových snímků však i přesto zaplesají.

Milandob

8 900 bodů •23. 3. 2004

10

je málo hororov pri ktorých máte skutočný strach. k tým málo vyvoleným dielam patria hlavne talianske gore krváky. svatyňa neovplýva nejako zvlášť prepracovaným scenárom, ale svojou atmosférou vás totálne dostane. skutočne ide o mrazivý zážitok. tento film nedokážem sledovať sám a už vôbec nie v noci! tu je komentar ktory som pisal pre zine hyberned childrens dreams: V minulých číslach som písal o hororoch, ktoré útočia skôr na vašu bránicu, než nervovú sústavu a zákutia v mozgu, ktoré majú vo vás vyvolať strach a pocit úzkosti. Tak som sa teda rozhodol, že vám tentokrát odporučím jedno z vrcholných (aspoň podľa mňa) diel hororového subžánru gore, aké kedy vzniklo a to krásny romantický filmík SVÄTYŇA. Na začiatku sa ocitám v nejakom13. či 14. storočí, keď sa o poriadok v krajine starali rytieri križiackeho rádu a že sa oň starali riadne. Po stretnutí so skupinkou ľudí, ktorí boli údajne posadnutí, pre istotu vypálili a vyvraždili (za doprovodu celkom sugestívnej psychodelickej hudby) ich celú dedinu no a mŕtve pozostatky nahádzali do hromadného hrobu a aby sa na všetko zabudlo, tak sa na tom mieste rozhodli postaviť kostol. Dejom sa presunieme do prítomnosti a tu sa končí všetka sranda (ako i nejaký náznak scénara). Od tejto chvíle sa film zameriava na viacero postav ako mladú reštaurátorku, jej mladého pomocníka, černošského kňaza, ktorý má problémy s latinčinou, či už na mladú dcéru kostolníka, ktorí majú jednu vec spoločnú, a to starý gotický kostol, ktorý sa začína prebúdzať k životu vďaka mŕtvym dušiam odpočívajúcim pod ním. Tak toto je stručný dej-nedej pravdepodobne jediného filmu, u ktorého (keď som úplne sám, je noc, búrka a nefunguje elektrina) mám dokonca nepríjemný pocit nervozity. prečo dej-nedej? Lebo v tomto talianskom gore skvoste sa nedeje nič, čo by pripomínalo nejakú výraznejšiu dejovú linku. Väčšinou tu ide o neuveriteľné psycho pasáže, akoby z nejakej nočnej mory, ktorá vás núti zobudiť sa. A to je práve dôvod, prečo tento film milujem, je to tá jeho nepríjemná snovosť a zvrátenosť, z ktorej vam na tele naskakuje husia koža. Výrazný podiel má na tom Soaviho réžia, ktorá správne dávkuje napätie a ako také pokojné pasáže, za výdatnej pomoci kamery, ktorá skvele zachycuje majestátnosť a záludnosť hlavnej postavy filmu - svätyne. Do povedomia sa vám iste zaryjú kakofonické tóny tak typické pre talianske horory (žiaľ mne sa hudba v talianskych hororoch začína zlievať do jedného celku, tak neviem, či by som ju dokázal počúvať i samostatne, ale do filmu sa hodí). Herci tu nie sú príliš výrazní a zaujímaví, lebo skôr, než si na niekoho zvyknete a než sa vám dokáže vryť do pamäti, tak zmizne zo scény (snáď až na mladú Asiu Argento, dcéru slávneho Daria). Hlavnú úlohu v tomto filme hrá atmosféra, ktorá je skutočne geniálna. A hlavne vďaka nej povžzujem svätyňu za jeden z naj hororov, aké som kedy videl a jeden z vrcholov talianskej gore tvorby.