Flowerpot: Komentáře

Dámský gambit (2020)

6. 12. 2020

Dlhú dobu som si hovoril a cítil, že Queen’s Gambit je fakt dobrý. Nemohlo za to nič konkrétne, čo by sa dalo vypichnúť, pretože dej je celý čas strašlivo jednoduchý, a hoci mi fetišizované šesťdesiatky dosť sadli, na prdel som z nich úplne nesadol. Každopádne strašne príjemne sa mi na to dívalo a ja som sa úprimne tešil, kým si zas nájdem čas na ďalší diel. Aj veci, ktoré si viem predstaviť, že by niekoho srali hneď, tj. že hlavná postava Beth Harmon je od začiatku napísaná ako génius, a tak nesledujeme „from zero to hero“, ale maximálne „from heroine to archheroine“ arc, mi vlastne sadli a prišli osviežujúce, anžto pre toto uvedenie postáv už na nejakom leveli schopností mám celkom slabosť. Aj samotná dramatizácia šachu mi prišla najskôr hrozne cool, ale to vypršalo vlastne celkom rýchlo a časom ma začala trochu srať. Scenár a tak ani postavy totiž nemajú vôbec cit pre jej striedme dávkovanie, a tak začne z toho tiecť taká tá pachuť neznesiteľne obsesívneho fandomu, ako stereotyp internetového mileniála, ktorý nedokáže zložiť jedinú vetu bez referencie Harryho Pottera. Doslova všetko je tu o šachu, postavy sa nie sú schopné vôbec o ničom inom baviť, idú na pivo a tam hrajú rýchle šachy, idú v aute, a tam hrajú šachy z hlavy.... Come on. Budujte tie postavy trochu viac do šírky, sú sixties, doprdele, prečo keď idú autom, nemôžu sa baviť o hudbe napríklad? Mňa by zaujímalo, ktorá z postáv je Beatles person a ktorá Rolling Stones person alebo tak. Alebo čokoľvek. (V ďalšom paragrafu budú asi trochu spoilery, ale to možno nevadí, mňa by to ušetrilo sklamania. Potom zas asi prestanú) Ale whatever, to by bol len trochu pet peeve, nič zásadného, furt som si to užíval. Lenže. Lenže. Teraz už viem, že ten pôžitok bol spôsobený z veľkej časti z naivnej anticipácie, že sa dej vyvŕbi do niečoho gulervúceho. Kde som si fakt myslel, že neviem, ako to dopadne, tak som bol napätý. Lenže to som sa mýlil, ja som v skutočnosti nevedel akurát to, že celý čas viem, jak to dopadne. A toto pre mňa vrcholne antiklimatické zavŕšenie naratívu spätne vrhá tieň aj na predchádzajúci dej, pretože všetky načrtnuté konflikty a character arcy sú rozlúsknuté hrozne nudne jednoznačne. A celá tá jednoduchá osnova športovej drámy je odohraná bez akejkoľvek subverzie. (Tu asi končia spoilery?) Každopádne mi na koniec vyplávalo na povrch mozgu latentné vedomie, ktoré bolo záverom definitívne stvrdené, že celý Queen’s Gambit fakt nie je nič viac než naivná rozprávka liberálneho feminizmu. Beth Harmon je Mary Sue; a pozor, nie preto, že by bola geniálna, naopak, ako som hovoril, to som ocenil. Ale preto, že scenár namiesto zlatého pravidla „show don’t tell“ robí „show and tell“. A kde ukazovanie Bethinej geniality seriál zvláda dobre, tam by si mohol odpustiť to, aby jej potom permanentne tlieskali celé tramvaje šachistov, pretože fakt pomaly každá jedna postava v jej okolí nám musí výslovne povedať, že je najgeniálnejšou šachistkou, ktorá kedy kráčala po planéte. Čo prestáva činiť z Beth presvedčivú postavu a začína ju vykresľovať skôr ako kompenzačnú fantáziu. A takto sa manifestuje tá naivná liberálna ideológia. Tým, že svet naokolo vidí Beth tak, ako ju má vidieť diváctvo, znamená defacto to, že je ten svet strašne whitewashed. A nekladie jej moc žiadne prekážky, ako by prakticky výlučne mužský svet šachu žene realisticky asi kládol, že. (Ostatne fakt prakticky každý chlap je tu neironicky supportive klaďák a je príznačné, že asi jedinou fakt zlou záporačkou príbehu je klíšoidne drakonická riaditeľka dievčenského ústavu.) Fakt to implicitne vysiela absurdnú message, že ženy sa doteraz nestávali šachovými veľmajstryňami nie kvôli nejakým patriarchátom, ale preto, že ich to predtým asi nenapadlo, neviem. A v tejto liberálnej línií, čo ma vlastne spätne serie asi najviac, je aj téma Bethinej závislosti. Čo sa ponúkalo ako ústredný konflikt deja, keď tu máme geniálnu hlavnú postavu, ktorá čo do šachu nemá moc konkurencie, a keď tu neexistuje žiaden sklenený strop, tak ani jeho prebúravanie nemôže generovať naratívny konflikt. A ako fajn, génius zmietaný vnútornými démonmi, to môže byť funkčný tróp, ktorý mám vlastne tiež celkom rád. A ako sa to vyrieši? (Zase spoilery, samozrejme.) Že si po rokoch boja so závislosťou nechá prehovoriť do duše a pred finálnou konfrontáciou povie drogám nie. Pretože závislosti sa vskutku dajú vyriešiť slobodným rozhodnutím jednotlivca. Jako za toto fakt nasrať.

Komentáře 2