Nie tak skvelé ako Cronenbergove neskoršie Východné prísľuby, v konečnom dôsledku Dejiny násilia rozprávajú predsa len trošku komornejší príbeh, stále však znamenite a bravúrne napísaný film, ktorý na vás vytiahne hneď niekoľko silných momentov, ktoré vám vyrazia dych. Film však nevyniká len vo svojich najsilnejších scénach, ale jeho sila spočíva práve medzi nimi. Kamera sníma (mimochodom vskutku excelentného) Vigga Mortensena a jeho rodinu, pričom každý ich pohľad, každý pohyb a každé nadýchnutie dodáva na neistote, strachu, nedôvere, beznádeji a vy tak nejak viete, že to nedopadne dobre. Samozrejme, nefunguje tu všetko dokonalo, isto sa dalo na niektorých dialógoch a vývoji deja ešte niečo doladiť, avšak mne to neprekáža, nakoľko zbožňujem takéto filmy - filmy, kde vám stačí vidieť jeden pohľad, ktorý cítite. Ktorý do vás prenikne a nepustí ani ešte chvíľu po zhliadnutí celého filmu. A keď niečo také pri filme zažijem, považujem ho za špeciálny.
Je jen náhoda, že William Hurt zde hrál spíše negativní roli? Člověk který své špatné lidské vlastnosti nijak neskrýval, to mu zřejmě šlo dobře. V reálném životě to prováděl podobně, ale byl to schizofrenik, muž dvou tváří a v podstatě bezohledný tyran a cynik. Je smutné, kolika lidem beztrestně ublížil, a navíc ženám, bytostem o dost lepším, než je muž, údajný pán tvorstva. Ubohý omyl. Žena je vždy víc, pokud je to opravdová ŽENA !