Ferdinand Lehotský

Len zopár rudí vie. že Ferdinand Lehotský sprvoti robil piruety vo vzduchu a nie na javisku. Fešný rubietovský rodák nebol ani tak zarúbený do leteckej uniformy, ako skór do strojov, ktorým sa naučil dóverne rozumief a ktoré ho počúvali pri každom pohybe presne pracujúcich rúk. Po čase zamenil voienskú pilotáž za lietanie na civilných linkách a v tomto nanajvýš zodpovednom a pritom aj dobrodružnom zamestnani bol by asi zotrval dlhé roky, keby sa nebol stal - spoločne s tisickami svojich generačných vrstovnikov - obeťou hospodárskei krizy. Dvadsafštyriročný Ferdinand Lehotský spadol z nadpozemských výšav na tvrdú pódu nežičlivej reality. Za tento pád síce nezaplatil životom, no postrácal pri ňom premnohé ilúzie o "šancách" obyčajného človeka v štáte, pre ktorý vládnúci buržoázni politici vymysleli názov "Ostrov poriadku" - názov, nadobúdajúci v dobovom a spoločen- skom kontexte predmníchovskej republiky ironické zafarbenie a vyznenie. Pre Lehotského to bol skór život stroskotanca na ostrove osamelosti - bez haliera vo vrecku a bez posilňujúce- ho slova priaterov, potuloval sa po Prahe, usilovne, no pričasto bezvýsledne, hradajúc akékorvek zamestnanie. Absolutórium strojníckej priemyslovky, letecké skúsenosti, výborné zdravic a vitalita mladosti holi mu predbežne nanič. A keá sa kdesi načas uchytil, o chvíru putoval s okamžitou výpovedou dalej. Robil kamelota, čašníka, nosiča... Tento začarovaný kruh sa však jedného dňa predsa len prelomil. Ked sa Lehotský rozhodol odpovedať na istý, dosf nejasne formulovaný inzerát, netušil, že zamestnanie, do ktoré- ho nastúpi, stane sa ieho definitívnym povolaním. Vedenie smíchovskej Arény totiž hradalo "zboristov". Napokon vysvitlo, že nejde o zbor operetný, ale baletný. A tak Ferdinand Lehotský začínal svoju nezámernú, náhodou podmienenú divadelnú dráhu ako tanečnik e:nsemblu,,boys", i/ystupujúcich vo výpravných operetách a revuálnych programoch kedysi významnej, no v 30. rokoch už len periférnej pražskej scény, kde nešlo o nič iné, len o nezáváznú zábavu nenáročného malomeštiackeho publika. No aj tak - profesionalita holaconditio sine qua non; ako ju v čo najkratšom čase dosiahnuť? Lehotskému pomohli jeho dávni "spojenci'. - špprtovanie a pevná vófa, pričom v technike baletu sa súkromne doškoloval. To všecko sa mu čoskoro zúročilo. 0 rok (1933) ho už angažovali do Tylovho divadla v Nusliach ako sólového tanečníka. Vydržal tu štyri roky a potom sa zrazu rozhodol pre činohru. Prejavilo oň záujem divadlo Akropolis, lenže ako činoherec sa už Ferdinand Lehotský v Prahe nestihol uplatnif. V tragickom roku 1939 vrátil sa na Slovensko, pričom aj tu predbežne musel rezignovaf na svoje činoherné ambicie. V bratislavskom Národnom divadle sa najprv uplatnil ako operetný mladokomik s Občasnými záskokmi v činohre, opere aj balete. V tejto mnohostrannej použiternosti sa Lehotského divadelný údel ponášal na frekventovanosf jeho staršieho druha Jozefa Křepelu, s ktorým sa po vojne opáf stretol na jednom javisku - na Novej scéne. No než k tomu došlo, predsa si len "odkrútil'. zopár róčikov vo vytúženej činohre reprezentačnej scény. Stalo sa tak vďaka Borodáčovmu pochopeniu, ktorý mu taký štart a pósobenie umožnil od roku 1942 (prvý raz Lehotský účinkoval v činohernej inscenácii 8. 11. 1942, v naštudovaní Schillerovej drámy Viliam Tell stvárnil Leut holda). Ak sa Ferdinand Lehotský vo vojnových rokoch objavoval " dvoch, štyroch, nanajvýš piatich malých postavičkách za sezónu, povojnové účinkovanie na Novej scéne mu to aspoň kvantitativne vynahradilo. Sporahlivý a disciplinovaný epizod- kár popri ěinohre účinkoval aj v hudobnej komédii (napr. roku 1947 hral vo Voskovcovej a Werichovej adaptácii populárneho Labichovho Slameného klobúka dóležitú postavu Vézineta). Intenzita, s akou režiséri Novej scény obsadzovali Lehotského do malých postavičiek binoherného repertoáru koncom 40. a počiatkom 50. rokov sa však postupne začala premiehaf na zriedkavé zástoje. Eričinu hradajme najmá v tom,že Lehotského komediálne a charakterizačné dispozície holi zreterne ohraničené; že po dosiahnuti istého profesionálneho štandardu herec už nebol schopný svoje predpoklady rozvíjaf a prehlbovať - najmá nie v objektivne existujúcej konkurencii s čelnými hercami jednak Novej scény Národného divadla, jednak s hercami neskoršej mládežnickej činohry NS. Lehotského postavenie v povojnovom bratislavskom diva- delnictve v mnohom pripomina postavenie takého Mikuláša Franku na scéne košickej a potom nitrianskej. Aj v súpise Lehotským vytvorených postavičiek nachodíme také, čo autor charakterizoval podra leh spoločenského postavenia, resp. podra povolania, alebo leh jednoducho označil len menom, ktoré v hereckej konkretizácii nadobudlo - z hradiska deja - význam napospol síce okrajový, no jednalo nezastupitelný. Mohli by sme povedaf, že Ferdinand Lehotský sa na javisku zvyčajne len mihol v kratučkých sekvenciách, aby, raz ako clown, inokedy ako faičiaci gentleman, ilustroval a spestril milieu pribehu. Neináč tomu bolo v poslednej fáze Lehotského účinkovania_ Keď sa Brala na Novej scéne komédia autorskej talianskej dvojice G. Scarnici a R. Tarabusi Kaviár alebo ioiovica, spoluhráči priviezli Lehotského starčeka na vozlčku. A milučký starček, vždy ked docmúral cukrík, prebral sa z mátožnej letargie zanótenim obrúbenej pesničky. Hola to hercova labutia pesnička. Verkú, parádnu "pieseň"či "áriu"sa Ferdinandovi Lehotskému (1908-1968) na operetnom ani činohernom javisku nepodarilo zaspievaf - v doslovnom ani prenesenom slova zmysle. Vari práve preto sa priestor jeho furtáckej tvorivosti uplatňoval až v zákulisí, kde tento javiskovo "málovravný" herec exceloval vo vymýšraní aj interpretovanl vtipov a v šarmantnom rozprávaní historiek skutočných aj takých, ktorým pomohla na svet "porovnícka latinčina". STANISLAV VRBKA